ČO SI VLASTNE ZÁVIDIME?

07.03.2018

       Najprv sme predsa boli všetci rovnakí.

Holé hlávky, taký istý krik, plač. Každý mal rúčku, nôžku, a to dokonca dvojmo.

      Tak kedy a kde sa v nás zrodila závisť?

Je to, že niekomu niečo neprajeme, niečo nežičíme?

Alebo sa v nás rodí len preto, že nie sme so sebou spokojní.

Prečo a čo si vlastne závidíme?

„Ako je možné, že tá malá blondínka, ktorá nemôže mať ani 24 rokov, sa hrdo naváža na obrovskom terénnom aute?“ Začujem ako jedna pani v rokoch zo seba vychrlí na autobusovej zastávke. Pootočím hlavu jej smerom a naozaj. Cez okná vidno len zrkadliace slnečné okuliare a blonďavá postava sa stráca hľadaním pedálov počas riadenia. Rukolapne drží hrdo telefón a demonštračne ukazuje, že dokáže oboje. Aj šoférovanie, aj telefonovanie. My okolo stojaci na chodníku, sa len sami v sebe, jednohlasne pýtame: „Ako to dokázala? Byť taká šikovná a taká mladá, mať auto za sto tisíc eur?

Auto je preč, ľudia svorne nastúpili do autobusu a cesty sa i naďalej drali od uháňajúcich pneumatík, ktovie od koho.

      Ale fľak na duši ostal a to u všetkých zúčastnených. Machuľa čiernej závisti. Nikoho však nenapadlo otočiť negatívny prúd myšlienok od seba a nechať sa radšej motivovať. Motivovať sa závisťou. Zmeniť uhol pohľadu.

A ten znie: „Čo môžem urobiť preto, aby som sa aj ja, raz vyvážal na takom obrovskom čiernom aute. A vôbec stojí to vôbec za to? Veď načo by mi bolo? Voziť sa môžem aj na mojom aute a nebudem tŕpnuť, či mi ho niekto ukradne, či poškriabe. Toľko peňazí, to radšej za tie peniaze, zložím zálohu na let na Mars. To by bolo...“ A fľak na duši sa pomaly stráca.

      Pravdaže túžba byť akože dokonalým, vyniknúť v živote, dosiahnuť uznanie a úspech, priateľstvo, obdiv a v neposlednom rade naša závisť, by v nás vôbec nevznikla, keby sme nežili v ľudskej spoločnosti. Život človeka prebieha vo vzťahu k iným ľuďom.

A závisť dokáže byť silná, že zabúdame na to, čo máme a často závidíme aj nehodnotné veci. Proste, vždy chceme mať to, čo majú tí druhí. Iný dom, iné dovolenky, inú záhradu, iné školy. Nevieme však, či by to pre nás skutočne bolo lepšie.

A ani netušíme, načo by nám to všetko bolo. Veď by sme si ani vôbec nemuseli zvyknúť na nové podmienky, ktoré by tie veci so sebou prinášali. S tým nikto neráta. Nikto nechce zmeniť myšlienky. To jediné by stálo za pochvalu a závidenie. Je vôbec, čo iné závidieť? Pokiaľ sme sami so sebou spokojní, ani nás predsa nenapadne niečo niekomu nedopriať, závidieť.

Závistliví ľudia bývajú nešťastní. Nevedia, že je to len preto, lebo sa rozhodli byť nešťastní. Venujú totižto viac času a rozmýšľaniu nad cudzími vecami, akoby tú celú pozornosť darovali radšej sebe. Nevidela som zatiaľ žiadneho šťastného závistlivca. Zabíjať vlastnú mozgovú kapacitu vecami, ktoré nám nepatria a venovať im svoj drahocenný čas, je nerozumné. Jedine táto myšlienka sa mi zdá závideniahodná.

Dávajme si pozor, aby sme neboli ďaleko od latinského príslovia:

,,Kto chce všetko, stratí aj to, čo už má.“

 

S úctou k životu samotnému

 

Tibor Michalko