ČO JE STRES?

Pokiaľ imunitný systém a systém liečenia tela dokáže vyliečiť každý náš problém, potom vec, ktorá tieto systémy vyraďuje z činnosti, musí byť onou príčinou všetkých chorôb.

Podľa výskumu Lekárskej fakulty Standfordskej univerzity, publikovaného v roku 1998 Dr. Bruceom Liptonom, veľmi známym a uznávaným odborníkom na biológiu buniek, je STRES príčinou najmenej 95% ochorení. Čo to teda všetko znamená?

Znamená to, že úplne prvou otázkou, ktorú by sme si na základe najnovších výskumov mali položiť, znie: „Čo je ten stres, ktorý toto spôsobuje a ako to môžem napraviť?“

Skôr ako si na túto otázku odpovieme, potrebujeme nájsť ale odpoveď na ďalšiu otázku: „Čo presne ten stres v tele je?“

FYZIOLÓGIA STRESU

Patofyziologický stres (ktorý ma za následok ochorenie) nastáva vtedy, keď je náš nervový systém v nerovnováhe. Centrálny nervový systém sa dá opísať pomocou analógie s autom. Keď budeme neustále tlačiť na plynový pedál, skončí sa to tým, že niečo rozbijeme. Podobne, ak budeme stále dupať na brzdu, skončí sa to tým, že sa niečo pokazí. Auto je zostrojené tak, aby patrične fungovalo, keď plyn a brzdy pracujú harmonicky a v rovnováhe. To isté možno povedať o centrálnom nervovom systéme, ktorý má dve časti, práve tak ako má auto plyn a brzdu. Plyn sa podobá sympatickému nervovému systému (veci urýchľuje), zatiaľ čo parasympatický nervový systém funguje podobne ako brzda (veci spomaľuje).

Väčšia časť nervového systému sa nazýva autonómny nervový systém (ANS). „Autonómny“ znamená „automatický“ lebo o ňom nemusíme premýšľať. Pracuje automaticky. Vlastne 99,99% všetkého, čo sa v našom tele v danom okamihu deje, kontroluje ANS. Každú sekundu prichádza do nášho mozgu približne päť biliónov bitov informácií. Uvedomujeme si len asi 10 000 bitov

Napríklad o jedle, ktoré sme zjedli na obed, nepremýšľame vo svojom tenkom čreve. Nemusíme myslieť na to, aby sa potrava posunula do ďalšej časti čreva. Nemusíme myslieť na to, že treba pridať amylázu na rozloženie škrobu; alebo na pridanie lipázy na rozloženie tuku. Nemusíme myslieť na to, že treba zvýšiť prísun inzulínu na zvládnutie nadbytočného cukru. Nemyslíme na to, ako sa naše obličky zbavujú nadbytočného sodíka, lebo sme si prisolili jedlo. Nezaoberáme sa tým, ako naša pečeň detoxikuje pesticídy zo zeleniny, ani tým, ako náš imunitný systém bojuje s baktériou, ktorú sme prijali s jedlom. A takto by sme mohli pokračovať ďalej, ale to hlavné sme už pochopili. Takmer všetko, čo sa v našom tele deje vrátane rastu našich vlasov, sa vykonáva automaticky. Nemusíme na to myslieť. A nie je to super? Keby sme na uskutočňovanie všetkých tých vecí museli myslieť, nestačili by nám na to ani všetky tie hodiny, ktoré deň má!

VŠETKO JE O ROVNOVÁHE

ANS má dve časti a opäť, všetko je o rovnováhe. Existuje parasympatický nervový systém (PNS), ktorý zodpovedá za rast, liečenie a údržbu. Zahŕňa v sebe väčšinu tých automatických vecí, o ktorých sme práve hovorili. Možno ho označiť ako "nerv pokoja", keďže slúži metabolizmu, regenerácii a tvorbe telových rezerv. Stará sa o pokoj, oddych a šetrenie sa. Vegetatívny systém ovláda bez vplyvu vedomia väčšinu vnútorných orgánov a krvný obeh.

Protihráč parasympatiku je sympatický nervový systém (SNS, sympatikus), ktorý spôsobí zvýšenie výkonu organizmu a je aktívny pri útočnom, únikovom správaní alebo výnimočnej námahe. Vďaka protichodným účinkom oboch systémov je možné jemné ovládanie orgánov. Je skonštruovaný na omnoho menej časté používanie, ale aj napriek tomu zohráva veľkú úlohu v zdraví a chorobe. SNS je tým, čo nazývame systémom „bojuj alebo utekaj“. Je to požiarny alarm. Má za úlohu zachrániť nám život v každom okamihu. Je to veľmi podobné vedeniu auta na diaľnici. Po väčšinu času používame plynový pedál, ale keď šoférujeme, brzdy nám môžu zachrániť život.

Keď sa dostaneme do situácie „bojuj alebo utekaj“, deje sa veľa vecí. Úplne sa zmení tok krvi. Už nesmeruje k žalúdku, aby trávil potravu. Nesmeruje už do čelových lalokov, aby človek mohol tvorivo myslieť, nesmeruje ani k obličkám a pečeni. Podstatný podiel krvi teraz smeruje do svalov, lebo naše telo sa nazdáva, že bude musieť bojovať tuhšie či bežať rýchlejšie ako to, čo ohrozuje náš život. Nepotrebujeme teda tráviť potravu v črevách, ani čistiť pečeň od toxínov, udržiavať rovnováhu elektrolytov v obličkách, ani tvorivo myslieť, pretože ak neprežijeme niekoľko najbližších minút, tak nič z toho nie je dôležité. Aj tieto veci sa dejú automaticky.

KRITICKÁ BUNKOVÁ ÚROVEŇ STRESU

Hoci sú tieto zmeny na to, aby nám zachraňovali život, ak sa vplyvom neustáleho stresu udržiavajú pridlho, môžu spôsobiť poškodenie orgánov a najmä priamo vplývať na imunitný systém. Toto sa deje na úrovni orgánov. Poďme sa na chvíľku porozprávať o tom, čo sa deje na úrovni buniek. Expertka v oblasti výživy a je lekárkou, ktorá používa prírodnú liečbu, nikdy nechápala prečo je toľko ľudí, ktorí sa neuzdravujú alebo nevyliečia, keď im dáte tie správne výživové doplnky, vitamíny a minerály. Aby nevznikli nejaké pochybnosti, dávala im tie správne. To, čo celkom nepochopila, bol účinok stresu na úrovni buniek.

Vhodným príkladom je námorníctvo, v ktorom keď je napadnutá loď, ustane na nej všetka údržba, opravy a bežná činnosť. Ešte aj posádka, ktorá spí alebo obeduje, musí „zaujať bojové postavenie“. Keď sa ozve požiarny alarm (SNS), naše bunky upustia od svojho obvyklého rastu, liečenia a údržby. Prečo? Lebo požiarny alarm sa má ozvať iba v prípade núdze a všetky ostatné činnosti môžu pár minút počkať, kým budeme utekať alebo bojovať za záchranu našich životov. Bunky sa doslova zomknú dovedna, ako keď na lodi v čase útoku zadebňujú výlezové otvory. Nič sa nedostane dnu ani von. K bojovej lodi počas bitky neuvidíme priplávať zásobovaciu loď, ktorá by jej dodala potraviny či naložila odpadky. Rovnako ani naše bunky, keď sú vystavené stresu, neprijímajú výživu, kyslík, minerály, esenciálne mastné kyseliny a podobne, ani sa nezbavujú odpadových látok a toxínov. Zastaví sa všetko okrem toho, čo je nevyhnutné pre prežitie. Následkom toho vzniká vnútri bunky prostredie, ktoré je toxické a neumožňuje rast a nápravu. Jednoducho povedané, týmto spôsobom získavame genetické choroby.

NA DRUHEJ STRANE, ROVNAKÝ VÝSKUM NA STANFORDE ZISTIL, ŽE BUNKY, KTORÉ BOLI OTVORENÉ A BOLI V RASTOVOM A LIEČEBNOM REŽIME, SÚ CHOROBÁM DOSLOVA NEDOSTUPNÉ.

Ako vidíte, bojovať alebo utekať je bezpodmienečne nutná reakcia, ktorá nám za mimoriadnych okolností zachráni život, ale nemala by trvať príliš dlho. Keď k tomu dôjde, nevyhnutne to bude mať jeden následok. Napokon sa niečo pokazí a prejaví sa to ako symptóm. Keď máme symptómov viac, voláme to choroba. Choroba je jednoducho najslabším článkom reťaze, ktorá sa roztrhne pod tlakom zvaným stres.

MOZOG A STRES

Stres je odpoveď organizmu na vonkajšie podnety, chráni nás pred ohrozením a nebezpečenstvom. Mozog rozhoduje čo je a čo nie je stresujúce – nie len situácie, ale aj emócie a myšlienky sú spúšťačmi stresu. Zobudil vás budík, ponáhľate sa do práce, doprava kolabuje, ešte vyložiť dieťa v škole, nestíhate, nedarí sa vám nájsť parkovacie miesto, prídete včas? Je to aj vaše bežné ráno? To všetko je stres.

Pamätajme, že mozog nerozlišuje medzi realitou, myšlienkou či spomienkou... Bojíte sa o svoje zdravie, o zdravie svojich blízkych? Máte obavy z toho ako budete zvládať najbližšie desaťročie splácať hypotéku, či neprídete o prácu? Nájdete si partnera, neopustí vás partner, čo s vami bude v dôchodkovom veku? Máte pravidelne takéto myšlienky? Máte obavy zo situácie vo svete a vašom okolí, ako vám ju predkladajú správy? Vojny, násilie, terorizmus, kriminalita, epidémie, živelné katastrofy, nehody, rasová nenávisť? Rozmýšľate o tom, rozprávate sa s niekým o svojich obavách? Stres, stres, stres....Neviete niekomu odpustiť, prežívate zas a znova staré krivdy, nenávidíte niekoho, rezignovali ste a cítite sa menejcenný? Stres a zase stres. Dá sa povedať, že sme v permanentnom strese. A to je ten problém.

V stresovej situácii na príkaz mozgu, nadobličky vylúčia okrem adrenalínu a noradrenalínu aj extra dávku hormónu KORTIZOL (hormón stresu). Je to steroidný hormón, glukokortikoid a vylučuje sa v malých množstvách najmä ráno, večer jeho koncentrácia klesá – pokiaľ nie sme v strese, samozrejme! Zvýšenie jeho koncentrácie vedie k zosilneniu obranných funkcií tela – sme v pohotovostnom móde. Bojuj alebo uteč, energia sa presmeruje do krvného obehu, kostí, svalov. Všetko v danú chvíľu „nepotrebné“ sa utlmuje – aj imunitný systém, regenerácia tela, reprodukčný systém, tráviaci systém... V permanentnom strese postupne dochádza k poškodzovaniu orgánov, čo sa prejaví ich disfunkciou a chronickými ochoreniami. Do tela sa dostávajú patogénne mikroorganizmy, vznikajú zápalové ložiská a imunita je ešte viac oslabená. Viac kortizolu produkujú obézni ľudia, ľudia s depresiami, športovci, vrcholoví manažéri - je to ako začarovaný kruh.